OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Utešené dozrievanie. Nič iné mi v prípade sympatických mladíkov z Floridy v súvislosti s ich aktuálnym počinom „Shogun“ jednoducho nenapadá. Krok za krokom, rok za rokom a z ambicióznej formácie násťročných faganov je zrazu metalová veličina, ktorá sa nebojí pozrieť hrdo do očí ani svojim najväčším vzorom. V tejto chvíli je úplne jedno, do akej miery „Death Magnetic“ valcuje „Shoguna“, dôležitý je skôr fakt, že TRIVIUM sú už dávno kapelou, s ktorou sa v prvej lige súčasného metalu proste ráta. Na najvyšších priečkach, samozrejme.
Kvalitná asistencia ostrieľaného producenta Nicka Raskulinecza je naozaj výrazne počuteľná. S citom pomáhal stavať aranžmány, svojou košatosťou nenápadne evokujúce prelomový počin „The Blackening“ legendárnych MACHINE HEAD, s ktorými TRIVIUM absolvovali veľmi úspešnú koncertnú šnúru. Vynaliezavé thrashové riffy umne nasekané do sviežo cválajúceho powermetalového podkladu – TRIVIUM opäť raz s prehľadom balansujú na žiletke medzi legendami žánru. Odkazy IRON MAIDEN na jednej a hviezd štadiónového thrashingu ako METALLICA a MEGADETH na druhej strane sa však postupne dostávajú do úzadia. Na doske „Shogun“ jednoducho TRIVIUM ukazujú vlastný ksicht. Novinka je síce v mnohých ohľadoch dokonalým mixom predchádzajúcich dvoch počinov – návrat k drsnosti vokálov z „Ascendancy“ a pokračovanie v hitovosti a chytľavosti „Crusade“, no s každým počúvaním poslucháč odkrýva neoddiskutovateľné poznanie – TRIVIUM sú v roku 2008 sebavedomou, inštrumentálne neustále napredujúcou, nesmierne charizmatickou a v konečnom dôsledku originálnou kapelou. Originálnou v spôsobe uchopenia zdanlivo vyčerpaných hudobných námetov, originálnou v spôsobe komunikácie s potenciálnym poslucháčom - schopnosťou zaujať mladých fanúšikov, ktorí nemajú ani poňatia o hrdinoch osemdesiatych rokov, rovnako tak starších, ktorí si radi vychutnajú čriepky svojej obľúbenej muziky šikovne pozliepanej a zabalenej do moderného zvukového šatu.
Až na nepodarený, riadne kŕčovitý refrén songu „Into The Mouth Of War We March“ je „Shogun“ naozaj zdrvujúcou a bezchybnou jazdou nesmierne talentovaného hudobného zoskupenia. Zatiaľ urobili všetko správne. Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že aj o desať rokov budú pevnou súčasťou ich koncertného setu výnimočné kúsky ako „Kirisute Gomen“ alebo „Down From The Sky“. TRIVIUM sú nielen parádnym mostíkom medzi minulosťou a súčasnosťou heavy metalu. TRIVIUM sú jeho viac ako nádejnou budúcnosťou.
S pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote album, o ktorom budeme v budúcnosti hovoriť ako o opus magnum z dielne TRIVIUM.
9 / 10
Matthew Kiichi Heafy
- spev, gitara
Travis Smith
- bicie
Corey Beaulieu
- gitara
Paolo Gregoletto
- basgitara
1. Kirisute Gomen
2. Torn Between Scylla And Charybdis
3. Down From The Sky
4. Into The Mouth Of Hell We March
5. Throes Of Perdition
6. Insurrection
7. The Calamity
8. He Who Spawned The Furies
9. Of Prometheus And The Crucifix
10. Like Callisto To A Star In Heaven
11. Shogun
What The Dead Men Say (2020)
The Sin And The Sentence (2017)
Silence In The Snow (2015)
Vengeance Falls (2013)
In Waves (2011)
Shogun (2008)
The Crusade (2006)
Ascendancy (2005)
Ember To Inferno (2003)
Trivium (EP) (2003)
Datum vydání: Středa, 24. září 2008
Vydavatel: Roadrunner Records
Stopáž: 66:41
Produkce: Nick Raskulinecz
Studio: The Sound Kitchen Studios, Franklin, TN
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.