Len nedávno prenikli von dve zásadné novinky z košiara dvojčlennej skupiny ANAAL NATHRAKH, ktorých pred štyrmi rokmi kolega Thorn označil ako potencionálnych nasledovníkov EMPEROR. Čo platilo ešte pred štyrmi rokmi už dnes platiť nemusí, nič to však nemení na tom, že chystaná novinka i celkom nový projekt Micka Kenneyho ešte stále naráža na značné očakávania metalovej verejnosti.

O čom bude teda nové dielo ANAAL NATHRAKH?

O jeho konkrétnej podobe sa zatiaľ nedá povedať nič bližšie, kedže kompletizácia a nahrávanie materiálu prebehne až niekedy v lete. Také sú aspoň moje momentálne predstavy.

Poodhalil by si teda aspoň to, či pôjde o nejaký posun v rámci vašej tvorby, alebo sa dočkáme niečoho v štýle klasických ANAAL NATHRAKH?

Povedal by som, že pôjde o prirodzený vývoj, typický pre všetky naše nahrávky. Novinka bude určite temnejšia, tajomnejšia a zlovestnejšia ako naše ostatné diela, zachová si však typické elementy ANAAL NATHRAKH, ktoré robia našu kapelu tým, čím je.

A čo projekt SORROWS, ktorý si dal dohromady s Brandanom Schieppattim z BLEEDING THROUGH? Čo od neho máme očakávať?

SORROWS som založil krátko po presťahovaní sa do Orange County. Bývam tu so svojou priateľkou a napadlo mi, že by bolo naozaj cool naštartovať aj tu nejakú novú kapelu. V dobe, keď som oslovil Brandana, aby sa ku mne pridal, som mal zloženú už väčšinu materiálu. Stretol som ho na koncerte, kde predskakoval so svojou skupinou Nórom SATYRICON. Zdal sa byť skvelým vokalistom a výborným frontmanom, tak som za ním jednoducho zašiel a opýtal sa ho, či by sa ku mne nechcel pridať. Pustil som mu nejaké ukážky a jeho reakcia bola asi taká, že už dlhšiu dobu chcel hrať niečo podobné. Takže to celé prebehlo naozaj skvelo.

Čím bol Brandan taký nadšený? Ako znie SORROWS?

Ťažko to opísať. Je to niečo, čo dostaneš, keď zmiešaš hardcore, crust punk a D-beat so superťažkými a tvrdými riffmi, pridáš do toho trošku black metalu a celé to ešte obohatíš nejakou tou elektronikou. Som naozaj šťastný kvôli tomu, čo z toho vzišlo. Myslím, že to znie celkom moderne a sviežo.

Hardcore, black metal, elektronika… Pre niekoho možno trošku divoké kombinácie, nie?

Keď skladám hudbu, robím to z hĺbky svojho srdca a tvorím to, čo cítim, že je správne. Nezáleží mi na tom, ako ju kto označí, so mnou to nemá nič spoločné. Keby nebolo umelcov, čo v minulosti prekračovali hranice žánrov, extrémna metalová hudba by dnes vôbec neexistovala. Kapely ako METALLICA či MOTORHEAD v minulosti zmiešali metal s punkom a pozrime sa, čo z toho vzniklo. Myslím, že SORROWS je dnes podobný prípad.

Takže je za tým aj túžba jednoducho byť originálny?

Vždy som chcel byť originálny, stvoriť niečo nové, napredovať a pozerať sa skôr do budúcnosti.

Aký postoj podľa teba zaujme k SORROWS poslucháčska obec? Blackmetalová a hardcorová scéna sa nemajú veľmi v láske.

O tom veľa neviem, nikdy som nebol súčasťou žiadnej scény. Všetci priatelia, s ktorými som kedy vyrastal, mali rozdielne hudobné chute. Podľa mňa to je presne to, čo je dôležité v živote každého dobrého hudobníka – byť otvorený všetkým hudobným žánrom a nezamrznúť len v jednom jedinom odvetví.

Sú teda podobné žánrové kombinácie tým, kde vidíš budúcnosť extrémnej hudby ako takej?

Ťažko povedať. Rozhodne som však už unavený z toho, ako majú dnešné kapely dokonale vyšperkovaný zvuk a každý tlačí len a len na techniku. Ja chcem počuť skutočnú, rýdzu hudbu a tá je v súčasnosti zabíjaná tým, kam všetky tieto veci smerujú. Všetko je až príliš perfektné, umelé, uniformné.

Vráťme sa k ANAAL NATHRAKH. Rovnako ako zostava SORROWS, je aj tá tvojej najznámejšej kapely zložená len z dvoch členov. Na živú prezentáciu si však voláte na pomoc mnohých známych hudobníkov (Attila Csihár, Shane Embury, Danny Herrera atď.), nebolo by zaujimavé ponúknuť im aj trvalé pôsobenie, osloviť ich pri nahrávaní nového albumu?

Asi nie. Radi by sme si to udržali pekne po starom, teda len ja a V.I.T.R.I.O.L. Pracuje sa nám tak dobre. Tvorba albumov ANAAL NATHRAKH prebieha naozaj sústredene a tým najčistejším spôsobom. Neviem si predstaviť, že by to išlo lepšie. Všetci z nich sú proste iba priatelia, ktorí nám chceli v tom čase trošku pomôcť. Majú však svoje vlastné kapely, ktoré ich oberajú o čas a tak sme si aj za nich museli nájsť náhradu, ak sme chceli hrať na pódiách častejšie. Jednou z nich je bubeník menom St. Black z THEOKTONY. Neuveriteľný stroj, na turné ho vždy volám Tommy Gun. Pomáha nám tiež môj brat Misery, spolu sme hrávali už v MISTRESS. No a do tretice je tu druhý gitarista Ventnor, ktorého riffy a sóla sa objavili na väčšine nahrávok ANAAL NATHRAKH.

Nahrávok, na ktorých ste naprieč časom zaznamenali celkom slušný progres. Od extrémneho black metalu ste sa posunuli k niečomu, čo si okrem metalového základu nekladie takmer žiadne viditeľné hranice. Celkom slušný vývoj.

Vďaka. Myslím, že začiatky každej skupiny sú poznamenané tým, že hľadá ten pravý zvuk a hudobnú tvár. Podobné to bolo aj s ANAAL NATHRAKH. V čase „The Codex Necro“ som mal len osemnásť rokov a počúval najmä black metal. S pribúdajúcimi rokmi som sa však začal hrabať aj v iných žánroch. Zaujímal som sa o korene extrémnej hudby, hltal som NAPALM DEATH a EXTREME NOISE TERROR, veľa crustu a myslím, že je to v ANAAL NATHRAKH aj celkom počuť. Black metal bol na môj vkus vždy príliš mäkký, plochý, mal som však rád jeho temnú atmosféru, tak som ju do našej hudby zapracoval. To bude pravdepodobne ten dôvod, prečo nás ľudia označujú za blackmetalovú kapelu. Pre mňa je však black metal „Under A Funeral Moon“ od DARKTHRONE a my tak ani náhodou neznieme.

Ako teda podľa teba zniete?

Ako extrémna metalová kapela, ktorá do svojho zvuku zapracuje všetko extrémne, bez ohľadu na to, z akého žánru to je.

Keď si „The Codex Necro“ zložil ako osemnásťročný, ako na ňho nazeráš dnešnou optikou? Respektíve, ako z dnešného pohľadu hodnotíš všetky vaše nahrávky?

Pre mňa sú všetky naše albumy o vývoji a reakcii na každý predchádzajúci počin. „The Codex Necro“ bol úplným základom pre náš zvuk, z ktorého sme sa ďalej vyvíjali, vďaka nemu sme ďalej napredovali a postupne nabaľovali vplyv za vplyvom tak, aby sme boli ešte brutálnejší. Mimochodom, veľa ľudí hovorí, že sme sa s posledným albumom („In The Constellation Of The Black Widow“) opäť vrátili k zvuku nášho debutu. Nechápem, prečo si to myslia. „Codex“ je oveľa jednoduchší, „Constellation“ zase oveľa dotiahnutejší po kompozičnej stránke, ale tiež z hľadiska dynamiky a tvrdosti. Myslím, že náš posledný album je najlepší, aký sme doteraz nahrali a som na ňho naozaj hrdý. Sumarizuje to, o čo sme sa pokúšali celú našu kariéru.

V tom prípade bude zaujimavé sledovať, kam sa posuniete po ňom.

Dosiahli sme, čo sme chceli, takže môžeme vykročiť ďalej. Naozaj sa teším na nahrávanie novinky.

Autori: Koscj a Klypso. Špeciálne poďakovanie patrí Čurbymu.