Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Všetko sa mení. Značka AGUA DE ANNIQUE je preč. Po dvoch albumoch tejto "kapely" jej hlavná protagonistka vyčistila stôl a všetko sprehľadnila. Nový album vydáva pod svojim vlastným menom. Tým ale zmeny nekončia. Pre väčšinu jej (bývalých) fanúšikov bude azda skvelou správou, že Anneke sa hudobne vracia ku svojim koreňom.
Nie všetky zmeny prebiehajú rovnako sebavedome a rovnako isto. Anneke najprv vypísala súťaž na návrh jej vlastného loga a víťazovi prisľúbila, že dostane kus zo všetkého, na čom sa logo objaví. Nuž, víťaz si teda môže uložiť do svojho počítača Annekinu webstránku, na neveľmi podarenom benzínovopumpovom obale novinky sa však logo neobjavilo. Anneke ako keby sama tápala v tom, čo vlastne chce.
"Everything Is Changing" je album, ktorý nedosahuje základnú latku nastavenú akýmkoľvek albumom THE GATHERING, ktorý Anneke naspievala. Ak je teda jej návrat k metalu rezignáciou na prerazenie v rockovom mainstreame, zďaleka to neznamená, že ju stále nečaká kopec roboty. Platí však, že ide o najlepší album, ktorý Anneke van Giersbergen naspievala bez svojej bývalej kapely.
Napriek chytľavej a priamej produkcií, ktorá nie každému sadne, prináša Anneke na novom albume v najsilnejších momentoch materiál, ktorý vracia spomienky na jej vrcholové obdobie. Niežeby znel podobne, no znie podobne kvalitne. Dojem kazia len chvíle, keď viac vychádza na povrch komerčná a mainstreamová motivácia tvorcov. Minutáže prvých 5 skladieb, ktoré sú učebnicovo rádiové, vzbudzujú pobavený úsmev.
Model, ktorý na albume prevažuje, sú čo najjednoduchšie motívy skombinované s čo najzložitejšími aranžmánmi. Anneke nie je vynálezkyňa tohto modelu, no treba povedať, že na albume "Everything Is Changing" vyšiel vo svojom žánri takmer dokonale. Ak si album porovnáte s podobnými počinmi vrátane výtvorov najväčších hviezd, novinka Anneke van Giersbergen z toho vychádza ako pozoruhodný počin.
Keďže platí, že žánrová príslušnosť by nemala diskriminovať, pretože apriori zlý žáner neexistuje, potom môžeme mať pokojne dočinenia s jedným z albumov roka. Producent Daniel Cardoso, ktorý zastrešil časť vecí, je spoľahlivo rozpoznateľný najmä v druhej polovici albumu, najmä ak máte dôkladne napočúvaný jeho projekt HEAD CONTROL SYSTEM.
Popíkové znečistenie so sebou prináša aj zopár negatív. Pravidelne natrafíte na motívy, ktoré v lepšom prípade prevareno znejú, v tom horšom aj čosi úplne konkrétne pripomínajú. Povinná balada albumu (ach, veru) "Everything Is Changing" sa, čuduj sa svete, motívmi a feelingom podobá na skladbu "Stranger In Moscow" od Michaela Jacksona. Úvodný motív z "You Want To Be Free" má zase fatálne odstrašujúce účinky.
Začiatok "My Boy" je potom pôsobivou láskovou citáciou JOY DIVISION, spolovice "Love Will Tear Us Apart" a spolovice "No Love Lost". To však tentoraz vôbec nevadí. Jednak sa skladba vzápätí radikálne zmení a takisto ide o spoľahlivý vrchol albumu. Žiadne vybočenie z jednoduchého hituchtivého ducha, no tu a teraz skrátka všetko vychádza, ako má. Textovo je pieseň dojímavým vyznaním matky svojmu synovi, "love songom" v tej najkrajšej a najprirodzenejšej podobe, a pritom nejde o žiadnu baladu. "Ako si vedel, že práve ja budem tá ideálna pre túto úlohu?" Áno.
"Everything Is Changing" je popový album pre metalových poslucháčov. Trochu viac spotrebný tovar než tie, vďaka ktorým sme si túto speváčku zamilovali, no stále vytvorený umom a remeslom, akých býva na tejto scéne zriedkavo. Anneke van Gierbergen na ňom našla polohu, v ktorej môže byť konečne spokojná, robiť hudbu, ktorá ju uživí (album debutoval v holandskom rebríčku na 11. mieste) a nad ktorou nemusí viac váhať a špekulovať.
Tohtoročný album THE GATHERING bude pravdepodobne skôr alternatívnejší a trochu viac umenie. Verím, že nie je scestné spomínať to v recenzii niečoho úplne iného. Sledovať treba obe polovice bývalej entity. Najmä ak Anneke svojou novinkou obrátila kormidlo smerom k opätovnému spojeniu týchto polovíc.
Metalová Anneke sa vykašľala na veci, ktoré jej príliš nešli, a nahrala svoj najlepší album od ochodu.
7,5 / 10
Skladby
1. Feel Alive
2. You Want To Be Free
3. Everything Is Changing
4. Take Me Home
5. I Wake Up
6. Circles
7. My Boy
8. Stay
9. Hope, Pray, Dance, Play
10. Slow Me Down
11. Too Late
12. 1000 Miles Away From Home
Diskografie
Everything Is Changing (2012)
DALŠÍ INFORMACE
Vydáno: 2012 Vydavatel: PIAS Holland Stopáž: 47:15
Produkce: Daniel Cardoso Studio: Home Studio + Ultrasound Studios
tento popik sa bude pacit skor vasim nemetalovym frajerkam, ale ani vam pravovernym tr00 br00tal metlakom to usi nepotrha... Anneke je samozrejme fantasticka, skladby sice nejakou extra genialitou neprekypuju, ale je to fajn na odreagovanie od vsetkych tych dethmetalov a grajndkorov...:-)
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.