Piatok, náš posledný deň na festivale, priniesol to najlepšie z hudby, rovnako tak najsilnejšie zážitky z Wackenu 2012. Zaujímavé, že zo začiatku to tak nevyzeralo ani náhodou.

Na letných festivaloch zažijete málo trápnejších momentov ako koncert mizernej blackmetalovej kapely za bieleho dňa. Piatkové dopoludnie pre nás odštartovali Nemci ENDSTILLE a bola to skutočná bolesť uší i očí. Najzaujímavejší moment rozsypaného pomaľovaného predstavenia prišiel s introm, v ktorom anglické rádio ohlasovalo potvrdenú smrť Adolfa Hitlera. Keď v závere svojho setu bubeník hádzal paličky do obecenstva, vedľa mňa stojaci Semish trefne skonštatoval: „Hodil by som mu ich naspäť. Že tu máš, cvič!“

Rýchly presun o pár stoviek metrov doprava k Party Stage neprináša úľavu. Vystupuje tam ďalšia domáca akvizícia BETONTOD. Skúste si predstaviť kombináciu toho najhoršieho z DIE TOTEN HOSEN a BÖHSE ONKELZ. Máte? Ešte stále ste ďaleko od toho, aké zlé to v skutočnosti bolo.

Hlavné pódiá na Wackene sú skutočne obrovské. Pod konštrukciou True Metal Stage sa cítime ako hobiti, pred ktorými sa zrazu objavili majestátne stavby dávnych ľudí. Nezabudnuteľný pocit. Sú hudobníci, ktorí ako keby nestarli, vyzerajú stále rovnako. A sú takí, ktorí vás svojím výzorom mierne šokujú. Veteráni SACRED REICH žiaľ patria do tej druhej kategórie. Kapela okolo Phila Rinda je partiou obtlsnutých metalových dôchodcov. Prekvapilo ma, že boli nemilo prekvapení svojím hracím časom a dokonca to dávali ostentatívne najavo. Celkom by ma zaujímalo, ako vlastne vnímajú svoju kapelu, jej veľkosť a význam v roku 2012. S prehľadom dávajú prvé dve skladby – “Death Squad” a “Love... Hate”, ale celé to na mňa pôsobí podobne ako koncert SADUS na Brutal Assaulte. Thrash metal, ktorý neobstál v skúške času a dnes už znie tak trochu nepatrične, poteší len znalcov a pamätníkov. Najväčšie hity ako “The American Way”, “Independent”, cover “War Pings” či “Surf Nicaragua” už počúvame zo stanového mestečka, kde sme zastavili na ceste do Bullhead City Center.

V prvej časti reportov z tohto festivalu som spomínal, že som mal so sebou ako rodený optimista knihu „Blues černýho kafe“. Keď sme sa v piatok pred dvanástou blížili do zákulisia, kde by sa už mal zdržiavať Henry Rollins, bol som nervózny ako pred maturitou. Ono sa ľahko povie, že máte za sebou desiatky rozhovorov s hudobníkmi, ktoré sa začali ešte v roku 1999 s Chrisom Barnesom. Sedel som v tourbuse GAMMA RAY, strkal som diktafón pred ústa Kerrymu Kingovi, bol som na káve s Milanom Lasicom a v rádiu so Shootym. Toto bol však úplne iný level. Keďže bolo neskutočne teplo, dvere jeho šatne boli otvorené. V sivom tričku sedel na stoličke a sústredene čumel do steny. V tej chvíli som si spomenul dávnu príhodu dídžeja Trávu, ktorý sa kedysi v deväťdesiatych rokoch Rollinsovi do tváre smial, že cvičí pred koncertom ROLLINS BAND. Vtedy sa to takmer skončilo fyzickou konfrontáciou. Nuž, nádych a ideme na to. Nesmelo ukazujem knihu, ospravedlňujem sa, že ruším a že či sa mi môže podpísať. On na to, že samozrejme, žiadny problém. Vravím mu, že som zo Slovenska a že tá kniha je český preklad. Asi aby reč nestála. Stále nervózny sa mu poďakujem, podám ruku a šťastný vypadnem do slnečného piatkového dňa na najlepšom a najkrajšom metalovom festivale na svete.

Henry bol na pódiu výborný. Ako vždy. Videl som ho vo februári vo Viedni v rámci jeho turné The Long March, väčšiu časť z príhod jeho wackenovskej hodinky som teda už počul. Vhodne ich však vyšperkoval s ohľadom na situáciu a miesto, v ktorých sa v tej chvíli ocitol. Hovoril o Wackene, na ktorom už vystupoval, o svojich vzácnych metalových priateľoch Lemmym, Ozzym a nezabudol ani na ikonu menom David Lee Roth a jeho povestné cestovateľské „Nenechať sa zožrať na to do liste, to je zdravé!“.

Keď sa darí, tak sa darí. Ani vo sne by mi nenapadlo, že sa po vystúpení Rollins nechá rušiť fanúšikmi a bude sa s nimi úplne bez problémov fotiť. Stalo sa. Bol som jedným z piatich či šiestich šťastlivcov v zákulisí. Henry skutočne funguje čiastočne ako stroj, každý jeho pohyb, každé gesto, každý úsmev, všetko robí esenciálne. Nikdy nič navyše. Je slušný, ale absolútne odmeraný. Neuveriteľný zážitok a pamiatka na celý život.

Ďalšie koncerty v stane už sledujem s prihlúplym, šťastným úsmevom na tvári. Radosť ma tak trochu prejde pri pohľade na počasie vonku. Strhol sa príšerný lejak. Chlapci z RUST2DUST mi neskôr rozprávali, ako zachraňovali stany, keď okolo nich všetko začalo poletovať. Robím si starosti pri pomyslení na blato, ktoré pri hojných zrážkach môže vzniknúť na úrodných čiernych poľnohospodárskych poliach Wackenu.

DARKEST HOUR ma nebavili tak ako UNEARTH, o týždeň neskôr si u mňa na Brutal Assaulte napravili povesť parádnej koncertnej úderky. Švédi GRAVEYARD sú úplne iná šálka kávy. Od imidžu, cez nástroje, hudbu až po celkové vyžarovanie na pódiu je to totálny návrat do sedemdesiatych rokov. Prezentovali samozrejme najmä skladby z albumu, ktorý má jeden z najkrajších obalov, aké som kedy videl – „Hisingen Blues“. Kúsky z neho ako „Ain´t Fit To Live Here“, „Uncomfortably Numb“ či titulná vec pre mňa znamenali jeden z najvýraznejších koncertných zážitkov tohto leta.

Poľskí DECAPITATED na mňa neurobili taký dobrý dojem ako minulý rok na Brutalčeku. Ako keby v kapele nebola pohoda, ako keby ich zasiahla rutina z neprestajného koncertovania, jednoducho ma nebavili. Okrem toho, tie gitary, čo išli nahraté z pásu, pôsobili značne iritujúco. Tešil som na OPETH, ale zbesilý lejak vonku bol silnejší argument – zostávame v stane pre novinárov, kde o siedmej vystúpia nórski DJERV. Ako sa neskôr zhodneme s chlapcami z RUST2DUST, išlo v konečnom dôsledku o najsilnejší hudobný zážitok z celého tohtoročného Wackenu. Bola vážne parádička sledovať z dvoch metrov charizmatickú Agnethe Kjølsrud, ako jej hrajú všetky žilky na krku, keď spieva pecky ako „Madman“, „Headstones“ či „Immortal“. Skvelá našliapnutá rytmika, fantasticky zohratá kapela, ktorú by v najbližšej budúcnosti mali čakať veľké veci.

Agnete je pre mňa najväčšou hviezdou aj ďalšieho koncertu na Black stejdži. Prestalo pršať, blato je síce pekelné, ale Český národný orchester v kombinácii s blackmetalovým Bayernom Mníchov by bola škoda premeškať. DIMMU BORGIR boli výborní, ale viacerí sme sa zhodli, že mohli byť ešte lepší. Paradoxne, najslabším článkom bol Shagrath, ktorý zúfalo nezvládal úlohu frontmana a nevyťažil z historickej situácie všetko, čo sa dalo. Nechápem, prečo rozpráva medzi skladbami smiešnym hrubým hlasom. Nerozumiem tomu, prečo si nemôže vopred pripraviť scenár a namiesto toho habká s obligátnymi blbosťami typu “ďalšiu skladbu určite poznáte!”. Veľká škoda, že Nóri rovnako ako SEPULTURA nevyužívali predohry hosťujúcich hudobníkov a ničili ich zbytočnými pauzami. Jeden príklad za všetky. Prenádherná kompozícia “Fear And Wonder” v podaní pražských symfonikov prerušená tichom, hlúpym preslovom a nasledovaná nelogicky skladbou “Kings Of The Carnival Creation”. Ako keby vás niekto tesne pred orgazmom oblial ľadovou vodou. Celé zle.

Ale aby sme iba nehanili, ako celok pôsobil koncert DIMMU BORGIR na Wackene dobrým dojmom. Orchester sa vžil do svojej úlohy nad očakávanie dobre, viacerí z mladších hudobníkov boli pomaľovaní, dirigent si vychutnával obrovské publikum. Kvalitne zostavený setlist, žiarili najmä nové veci ako „Gateways“ s hosťujúcou Agnete z DJERV či „Ritualist“ – aj s odstupom času samé príjemné spomienky.

Stihli sme ešte úvod švédskych hviezd IN FLAMES a symbolicky za zvukov “Only For The Weak” opúšťame areál a na ďalších viac ako 10 hodín sa vydávame proti noci na nemecké a české diaľnice. Na Wacken Open Air 2012 budem vždy spomínať s príjemnou nostalgiou, každému naozaj vrelo odporúčam návštevu tohto sviatku metalovej hudby. Prísne vzaté, na Brutal Assaulte som tento rok videl zrejme viac zaujímavých kapiel ako v Nemecku, ale tá atmosféra, tá obrovská metalová fiesta, to je niečo, čo rozhodne treba zažiť. Mimochodom, už teraz je predaných viac ako 50 tisíc lístkov na Wacken Open Air 2013.