Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Adaptácie najväčších diel svetovej literatúry znamenali vždy len problémy. Obyčajný prepis notoricky známej knihy znalého diváka nepresvedčí. Zmena predlohy zase v autorovi vzbudzuje obavy, že sa stane obeťou honu na kacíra.
Stačí sa pozrieť na Sergeja Bondarčuka: jeho tetralógia Vojna a mier bola najdrahším filmom všetkých čias s najväčším komparzom všetkých čias, počítaným v desaťtisícoch mužov (sic), nedokázala však z 1300-stranového opusu poskladať scenár, čo by mal okrem kostry aj orgány a krvný obeh.
Keď k tomu prirátame niekedy umelecky bravúrny, inokedy zbytočne prepiaty vizuál, nie sme až tak ďaleko od stigmy bežnej hollywoodskej produkcie.
Keď cárske Rusko, tak pompa
Autori novej Anny Kareniny pozlátili svoje dielo typicky predstieranou manierou. Našťastie, aj keď je každý kúsok filmu triviálne pekný a nasvietený ako výklad s cukrovinkami, nie je zároveň neznesiteľne hlúpy.
Podobnému hodnoteniu podlieha aj hlavný oživujúci prvok snímky: Anna Karenina nie je situovaná do staroruských lokalít, ako by sa čakalo, ale z veľkej časti do divadla.
Je však potrebné upozorniť, že divadlo je len ďalšou prázdnou manierou. Žiadny z hercov vo filme nevystupuje sám zase za seba, prípadne za osobu iného herca, ako sme to videli napríklad v českých Bratoch Karamazovovcoch.
Pokiaľ teda Anna Karenina vojde do zákulisia, stále je len Annou Kareninou, nie Keirou Knightley alebo kýmkoľvek iným.
Divadelný prvok je tak v konečnom dôsledku ozvláštňujúci jedine pre rekvizitára a rozpočet snímky (a pre diváka možno tiež). Do štruktúry rozprávania zo zásady neprináša viac než zopár obyčajných hračiek a metafor, aj to deravých: ak je život ruskej spoločnosti divadielkom, prečo je život na vidieku štylizovaný rovnako?
K dobru ale slúži, že snímka aspoň nepredstiera opak. A tiež, že divadlom spočiatku komplikuje orientáciu v deji i priestore – najprv prenáša ohnisko z miesta na miesto, potom točením kamery okolo vlastnej osi na chvíľu pripomenie Ruskú archu, nakrútenú na jeden jediný záber.
Je to nepopulárna teória v praxi: aj bežné publikum dokáže rozumieť (čoraz) náročnejším filmárskym postupom, hoci ich, pravda, občas potrebuje dostať požuté a naaranžované.
Poloprázdny alebo poloplný?
Pokus o adaptáciu takmer 900-stranovej knihy núti vyberať si, čo z predlohy orezať a čo nie. Dnes už asi nikoho nezaskočí, keď historické dielo rezignuje na náčrt širších historických súvislostí. Na milé prekvapenie to Anna Karenina robí iba spolovice. Dáva si záležať, aby vysvetlila, prečo je bezčasová ľúbostná zápletka zásadná práve dobovo, a v tomto smere sa nezníži k triviálnej karikatúre.
Na druhej strane – možno zo strachu, aby nenudila, možno z nedostatku priestoru – vypúšťa alebo zjednodušuje pre diváka menej záživné, no v knihe celkom zásadné pasáže mapujúce premeny niektorých postáv.
V knihe majstrovsky vykreslený manžel Alexej Karenin je vo filme o niekoľko rozmerov chudobnejší. A zaľúbený idealista Konštantín Levin si po novom premenou buď neprejde, alebo prejde priveľmi skratkovito. Spomedzi všetkých zásadných hrdinov dopadol práve Levin, chudák, najhoršie.
Postavy spisovateľa Leva Nikolajeviča Tolstého sú do veľkej miery formované práve dobovými súvislosťami a odzrkadľujú myšlienkové prúdy cárskeho Ruska na konci devätnásteho storočia. Vo filme Joea Wrighta sa táto šírka pochopiteľne nájsť nedá.
Stojíme na pleciach obrov
Nasledovné však treba pochváliť: Nestáva sa často, aby bola snímka ľúbostného razenia nejednoznačná. A Anna Karenina nedáva ani vo verzii z roku 2012 žiadne jasné odpovede, len s nimi na diaľku koketuje.
Hoci pútače vábia divákov slovami o hľadaní skutočnej lásky, počas dvoch hodín sa nedozvieme zo kroniky Nadpozemskej pravdy nič. Na vzťah vášnivej lásky a zodpovednosti je vo filme nazerané z protichodných perspektív, medzi ktorými si skrátka nejde vybrať. A to slúži ku cti autorov.
I tak ale stojí za úvahu, či novodobá Anna Karenina nevďačí za všetko dobré práve literárnej predlohe. Skutočne ťažko sa hľadajú dôvody prečo áno: prečo uprednostniť knihu pred filmom, prečo ísť na film po prečítaní knihy.
No nenájde sa ani žiadne veľké prečo nie. Wrightova Karenina zásadne neuráža a nerobí si hanbu. V niečom si dokonca jemne trúfa.
Odporně chutná lahůdka ukuchtěná z nekompromisně kvalitních surovin. Je to "jen" svérázný old school death metal anebo moderní verze extrémních forem metalové muziky? Možná oboje,ale rozhodně unikátní záležitost pro hledače v okrajových hudebních sférách.
Velkolepé, mnohovrstevnaté a produkčně velkorysé dílo. Jiné ani po minulém albu být nemohlo. Pro někoho možná i trochu za hranou kýče, ale když Jón Aldará se velmi dobře poslouchá, ať působí kde chce. Není to na první poslech, ale i po něm už spokojenost.
Deska, která po skvělém singlu ("Break My Lying Tongue") nakonec nedokázala tuto laťku udržet po celou hrací dobu. Silnější skladby se míchají s těmi "vatoidními" a jako celek nahrávka uplyne a příliš emocí nevzbudí. Model VOLA se asi opravdu vyčerpává.
Zásadní kapela mého dospívání a také kapela, kterou jsem 20 let ignoroval přišla s deskou odkazující k tomu nejlepšímu z její historie. Zároveň ovšem ani neevokuje pocit opakování se. "Disintegration" je jen jeden, ale tohle rozjímání mě prostě baví.
16 minut šťavnatého technického thrashingu a dva covery od kapely, která má řemeslo v paži. Je v tom ta patřičná lehkost, drive i finesa, které člověk od téhle žánrové generace automaticky čeká. Jako drobný příkrm v čase thrashového hladu obstojně zasytí!
Trochu rozpačitý počin po čtyřech letech od minulého alba "The Fallen Crimson". Nedotažené, možná zbytečně stručné album stojí na pouhých náznacích síly, kterou skupina v minulosti disponovala. Ale hezké momenty s typickým rukopisem se najdou, to zase jo.
Objev na první poslech srovnatelný s Nory MEER, Dánové ISBJÖRG uchvacují podobně hravým a progresí provoněným poprockem. Ty melodie, klavír a vzletné aranže včetně sebevědomých vokálů mě napoprvé prostě dostaly do kolen. Uvidíme, zda první dojem vydrží.