HEIDEN nikdy nemali potrebu vynikať v aranžérskom inžinierstve či lámaní prstov. Tak, ako v nedávnej minulosti, aj dnes si pozornosť poslucháča bez väčších problémov udržiavajú vďaka pre nich už príznačne melancholickému charakteru hudby. Veď za svoj deň považujú noc a radi to pripomínajú aj teraz.

Kľúčová je však schopnosť dať nahrávke vlastnosti organickej substancie, niečoho, čo skutočne dýcha. A tu už nevravíme ani tak o schopnosti, ako snáď o vrodenej predispozícii.

Stalo sa pre nich typickým strániť sa pohodlnej pásovej výroby podľa predloženej dokumentácie. Paradoxne, najsilnejšie impresie podáva novinka tam, kde priamo ťaží z nedávnej minulosti. Zvukový posun (kamkoľvek) sa zdá byť minimálny. Z tohto pohľadu stojí za zmienku snáď len zreteľnejší podiel akustiky - muzika sa tak oproti „Dolores“ značne upokojila.

Ak ste jej vydanie ani nezaregistrovali, prechod z „Obsidianu“ bude pre vás šokujúci. Z blackerských depkárov sa stali jesenní romantici, za rannej hmly sediaci na lístím obloženej lavičke v parku naproti.

Páči sa mi stále silnejúce vyhľadávanie pokojných prúdov. HEIDEN skúmajú každú zátoku a hľadajú vhodné zimovisko, brnkajúc si po nociach na brehu okolo ohňa dojemne jednoduché, no účinné melódie. Posádka pritom nezabudla, ako napnúť plachty. Keď sa bárka pustí na rozbúrenú vodu, vŕzganie dreva sa stále počúva dobre.

Ergo, výdych – noví HEIDEN vôbec neznejú tak čudne ako samotný názov albumu a ani tak jalovo, ako by sa mohlo zdať z nešťastne zvoleného „Setkání“ do pozície „singlu“, v skutočnosti najslabšieho zo šestice skladieb.

Keď na jeseň roku 2009 urobil fantastický „The Fall“ od NORAH JONES babráka z každého, kto v tej dobe niečo vydal, „Obsidian“ patril skôr ku gratulantom, ako vyzývateľom - hoci onedlho Moraváci sympatickú Newyorčanku vystriedali.

Rok 2013 následne zachytáva HEIDEN akoby mentálne starších o dobrých desať letokruhov. Vidieť to nielen na rozumnejšom ucvrkávaní decibelov, ale aj na ušnému mazu čoraz viac lahodiacich textoch. Stále rovnako lakonických ako minule, v pointách opäť rozmazaných, vytvárajúc veľa priestoru fantázírovaniu.

Nemenej osobné a zahĺbané, rochnia sa vo vlastných inotajoch, ktoré sa vám smejú do očí, práve prehĺtajúc autorský kľúč. Bez hudby, samé osebe, však akosi strácajú silu. Prepojenie zvuku a slova je tým najpozitívnejším, čo vám napadne, keď sa už po stý raz pozriete na vydarený obal od Luďka Řezáče.

Mínusové body, žiaľ, „Akunvst“ výdatne zbiera tam, kde sa Kverd skúsil vytiahnuť s nefalšovaným čistým spevom. Žiaľ, ak dnes na HEIDEN niečo znie neprirodzene, tak podľa mňa toto. Možno len nie som ochotný prijať tak konformné postupy u kapely, od ktorej očakávam všetko okrem nich.

Nič to chvalabohu nemení na tom, že  ide o príjemného spoločníka počas čoraz rýchlejšie prichádzajúceho súmraku a kvality, ktorých značnú časť odhalí už pri prvom vypočutí, sú príliš očividné, než aby ste dosku dokázali v princípe odmietnuť – well done! Schopnosť celku vtiahnuť je však z môjho pohľadu diskutabilnejšia.

Ide snáď len o môj subjektívny problém, s ktorým sa ostatní popasujú jednoduchšie. Oceňujem, že HEIDEN zakaždým zahadzujú partitúry, aby sa nimi nabudúce nedali zviazať. Svoje hudobné diela zvyknú vnímať ako výstupy životných etáp, uzatvárajúcich sa vždy s novým materiálom. Preto nikto od nich nečaká „Dolores 2“. Hoci sú zádumčivejší, ako kedykoľvek predtým, no struny duše tento raz nerozochveli. Možno sa na to príliš sústredili.

Sedem a pol boda neznie tak pozitívne, ako väčšina článku, zároveň sú však výhrady menšie, ako to pri bežných sedem a pol býva. Srdcovkám však čokoľvek odpúšťate ťažko. A tak výhrady zdanlivo akademické majú napokon na celkový dojem väčší vplyv, ako sa spočiatku zdalo.