Uplynulo takmer päť rokov od pamätného vystúpenia BLUE EFFECT spolu s ďalšími dvoma legendami Československej progresívnej scény. Tentokrát zoskupenie okolo Radima Hladíka vystúpilo s podporou v podobe košickej jazz-rockovej formácie JAZZABELL. Priestory starej radnice boli pre koncert nielen reprezentatívne, ale sála ponúka aj veľmi slušnú akustiku s pohodlným sedením.

Kvinteto JAZZABELL úvodom potvrdilo, že sa v tento večer minimálne zvukovo budeme pohybovať na vysokej úrovni. Pre mňa atypické zloženie kapely v podobe basgitary, bicích, kláves, klarinetu a saxofónu dalo vyniknúť zaujímavým kompozíciám postaveným na jazzových základoch s prímesami rockovej priamočiarosti a kontrastným psychedelickým plochám. V štvordielnom sete vyznela atypicky a pre mňa aj najzaujímavejšie eponymná „Jazzabell“, bohato pretkaná orientálnymi motívmi s osobitou atmosférou. Inštrumentálne išlo o vysoko profesionálne predstavenie, v ktorom sa dalo nájsť množstvo pôsobivých momentov. Voľba predkapely tak dopadla ideálne a pripravila publikum na samotnú hlavnú hviezdu večera.

BLUE EFFECT nastúpili na pódium bez zdržania, a to s Radimovým konštatovaním pri pohľade na vypredanú sálu, že veru nemladneme. Svoj set odštartovali skladbou „Je třeba obout boty a pak dlouho jít“. Už tu bolo zrejmé, že zvukovo priestor Starej radnice kapele maximálne sedí, a aj to, že pôjde o poriadny elektrický nárez, keďže kapela vystúpila klasickom rockovom zložení bez klávesov. To dalo všetkým skladbám nový rozmer. Boli zahraté s maximálnym nasadením a až metalovou razanciou v energickejších tempách. Povinnú klasiku „Sluneční Hrob“ si Radim a spolok odbili hneď ako druhú a pri nosnom gitarovom riffe a všetkých pridaných vyhrávkach, ktoré v tomto prevedení dokonale vynikli, až mrazilo.

Prekvapenie prišlo s zaradením 18-minútovej skladby „Nová syntéza 2“. BLUE EFFECT sa v nej pokúsili nahradiť „big band“, s ktorým bola pôvodne táto skladba nahratá. Osobne som nemal obavy, že by chlapci s emuláciou pôvodných aranžmánov mali nejaký problém. Energia, výborný spev a poriadne skreslené gitary s množstvom emócií, nálad a krkolomných ekvilibristík v tejto inštrumentálne otesanej podobe dokonale vynikli. Tých 18 minút mi v časovej relativite, ktorú úvodom Radim spomenul, ubehlo ako voda. V duchu som sa tešil na ďalšiu porciu skvelej hudby.

Tá sa dostavila v podobe atypicky zaradenej „Má hra“, druhej povinnej jazde „Ej padá padá rosenka“ a atmosférickej „Čajovna“. Úplný záver predstavovali svojsky podané cover verzie „Personal Jesus“ a „Little Wing“. Medzi tým dostalo aj publikum možnosť druhykrát si odspievať „Sluneční Hrob“ v trocha komornejšom vyznení.

Počas celého setu pôsobila kapela veľmi uvoľnene a dokonale zohrato. Každý si na pódiu vo výbornom zvuku vytváral dostatočný priestor. Najväčšiu pozornosť priťahoval Radim Hladík, ktorý je so svojím Gibsonom doslova zrastený a vo svojom veku prekypuje elánom, pričom si opäť neodpustil ani krkolomné sólo za chrbtom v „Napříč“.

Bolo by ale nefér v tomto smere znižovať výkony ostávajúceho tria, pretože sú to práve oni, kto dodáva starým skladbám nový „drive“. Pre mňa osobne je práve táto rocková forma pôsobivejšia než pôvodné štúdiovky. K tomu patrilo dôrazné nazvučenie bicích a famózna hra Václava Zimu, skvelá práca Honzu Křížka s publikom i jeho súhra s majstrom Hladíkom a za týmto v ničom nezaostávala ani basgitara Vojtecha Říhu.

V spojení s aktuálnou formou a vystúpením BLUE EFFECT som použil mnoho superlatívov a ani s odstupom času od tejto udalosti sa môj náhľad na koncert nezmenil. Nezostáva inak ako dúfať, že minimálne v tejto forme kapela ešte dlho vydrží a v tomto tvrdo rockovom štýle bude pokračovať, pretože tým skladbám to fantastický sedí a ukazuje to ich úplne nový potenciál. Dúfam, že sa opäť stretneme v historickej radnici Košíc. Skôr než uplynie ďalších päť rokov.

Fotografie: Feri Adamčík