Po turné nesúcom sa v znamení albumu „Better Than Raw“ nastal ten správny čas na Rolandovu druhú sólovku. HELLOWEEN sa v tom roku blysli iba cover verziami zvečnenými na neradovom albume „Metal Jukebox“. Možno aj stupňujúca sa kríza v domovskej kapele spôsobila, že Roland sa na písanie skladieb vrhol s veľkým zanietením a vytvoril materiál, ktorý viac spĺňa kritériá bočného projektu ako sólovej platne.
Rolandovi sa podarilo získať samých vynikajúcich hudobníkov, ktorých mená už dopredu avizovali, že výsledný materiál bude nad mieru zaujímavý. O spevákovi Michaelovi Vescerovi som sa zmienila v inej recenzii a ani v rámci „Kaleidoscope“ nemôžem na jeho adresu šetriť chválou. Kým na minulej sólovke budil Rolandov spev niekedy rozpačité reakcie, tu je vokál na stopercentnej úrovni. Rytmika sa vzdialila od helloweenovských tendencií, čo je pochopiteľné, keďže ju majú na starosti Barry Sparks a Mike Terrana. Myslím, že práve ona je hlavnou príčinou toho, že si žiadnu skladbu z „Kaleidoscope“ neviem dosť dobre predstaviť na niektorom z tekvicových albumov. Pre bicmana sa naviac Rolandov album stal akýmsi odrazovým mostíkom pre etablovanie sa na nemeckej metalovej scéne. Z pôvodnej zostavy, ak to tak môžem nazvať, ostal len klávesák Ferdy Doernberg, dokresľujúci svojimi keyboardami náladu jednotlivých skladieb. Ako veľmi významným faktom, ktorý sa okamžite odrazil na albume, sa ukázala zohratosť všetkých zúčastnených. Poniektorí sa poznali napr. z účinkovania v kapele Yngwie Malmsteena v rokoch 1994 - 1995 a tak vzájomné „oťukávanie“ nezabralo veľa času. Nahrávanie prebiehalo v Rolandovom domácom štúdiu vo veľkej pohode, o čom svedčia aj fotky v booklete. O jej celkový design sa mimochodom postaral gama lúč Henjo Richter.
Aby tých hviezdnych mien nebolo málo, v inštrumentálke „Listen To The Lyrics“ s netradičným basgitarovým sólom a power metalom osmahnutej „Reaching Higher“ sa zaskvel Stratoman Jens Johansson. Ale čo je úplne najdôležitejšie, album v Amerike mixoval sám Michael Wagener.
V porovnaní s „The Four Seasons Of Life“ ustúpili vplyvy klasickej hudby do úzadia. Asi najvýraznejšie sa presadili len v už spomínanej inštrumentálke. Zjavný je takisto odklon od malmsteenovského štýlu, i keď výnimka sa nájde v podobe rýchlej „Till The End“. Album reprezentuje viac rockovú ako metalovú polohu, z čoho profituje Rolandov gitarový štýl. Rocková oblasť mu dala väčší priestor na predvedenie jeho gitarových čarov, čím Roland potvrdil to, čo je už aj tak dávno známe - že patrí medzi najlepších gitaristov.
Máloktorý album svojim názvom tak dokonale vystihuje obsah. Ak sa naňho pozrieme komplexne, zistíme, že naozaj predstavuje kaleidoskop mihavých nálad a pocitov, ktorých spoločným menovateľom je Rolandova feelingová gitara. „Kaleidoscope“ natoľko rôznorodých skladieb, že by mohli existovať samostatne. Svojou premenlivosťou, podmanivou silou a skvelým rozmiestnením na doske však vytvárajú dokonalý sled pestrých hudobných obrazov.