Môj vek mi nedovoľuje zaradiť sa medzi tých, ktorí éru VOIVOD s Ericom Forrestom za mikrofónom (prevažne negatívne) vnímajú cez prizmu kontextu prelomových dosiek z druhej polovice osemdesiatych rokov, pod ktorými je podpísaná „legendárna“ pôvodná zostava polozabudnutých kanadských pionierov. Naopak (prepáčte osobnejší tón tejto spomienkovej recenzie), si dobre pamätám na časy, keď som dychtivo hltal slová recenzie na „Negatron“, rovnako aj na to, ako ťažko sa tento album zháňal čerstvému gymnazistovi. A doteraz si spomínam na článok o „Phobos“ i na deň, keď som si ho „naslepo“ kúpil a doniesol domov.

Odvtedy mi rukami prešli stovky nahrávok z desiatok štýlov. Napriek tomu si dovolím povedať, že keby „Phobos“ vyšiel dnes, nenájde sa človek, ktorý by tomuto albumu vyčítal archaickosť či naivitu. Nesmierne natlakovaná konzerva typicky voivodovského (post)thrashmetalu, v deväťdesiatych rokoch okorenená modernými samplami, sa nezviezla na módnej vlne elektroniky, rovnako ako FEAR FACTORY ju absorbovala a pretvorila vo vlastné, časom preverené monolity, míľniky. Súdobé technológie padli VOIVOD vhod; veď už ich rané (konceptuálne) dosky sa venujú post-apokalyptickým sci-fi scenárom a dvojičky „Negatron“ a „Phobos“ túto tému len rozvíjajú. Príbehy o odcudzenosti, bezútešnosti v svete budúcnosti idú nad rámec púheho načrtnutia: v typickom designe, vyvedené písmom bubeníka Awaya, autora pôsobivých kresieb v booklete, ožívajú a naberajú omnoho autentickejší rozmer.

„Mercury“, „Bacteria“ vizionárska „Phobos“ (skúste si jej text konfrontovať s dnešným svetom, skrz-naskrz prerasteným sieťovými káblami) či záverečná explózia „Forlorn“ fungujú aj dnes; VOIVOD si totiž vytvorili unikátnu tvár. Hlavne vďaka nerozlučnému duu Piggy/Away, teda patentne disonantným gitarovým riffom a invenčným bicím, na už viackrát spomínanej dvojici CD doplnených zefektovaným, len zdanlivo plochým revom Erica Forresta. Denis „Piggy“ D´Amour sa nikdy netajil obdivom k art-rockovým velikánom – oficiálna diskografia VOIVOD obsahuje covery „Astronomy Domine“ či „Nile Song“ od PINK FLOYD. Na „Phobos“ sa Piggy poklonil Robertovi Frippovi, ku ktorého štýlu má D´Amourova hra snáď najbližšie. A textový i ideový priesečník náplne albumu a „21st Century Schizoid Man“ z debutu KING CRIMSON netreba hľadať dlho...

Aby som si zachoval zbytky kritického odstupu: na takmer sedemdesiatich minútach cyber-thrash metalu sa nájdu slabšie miesta, aj keď sa dá argumentovať, že ich pozícia je pevne daná konceptom, ktorý sa nahrávkou vinie. Ak sa vrátim k nostalgickému spomínaniu, nemôžem zapierať, že ma „Phobos“ nechytil na prvé vypočutie. Ako sa mi však otvárali obzory a jednotlivé diela zaberali pevné miesta v kontexte metalovej histórie, „Phobos“ vydržal až dodnes. A v záplave nahrávok, ktorých jedinou ambíciou je zaujať zvukovo dokonalým kompilátom celej kovovej histórie je jeho post ešte pevnejší – pretože „Phobos“ je autentický.

Je pre mňa záhadou, prečo pri slove „progress“ spomína VOIVOD len málokto. Snáď práve preto, že títo Kanaďania nevyšli z „heavy“ základov a nikdy sa nesústredili na bohapustú demonštráciu svojich schopností, tvoria akýsi most medzi delikátnym, „historickým“ art-rockom a moderným, surovým metalom. VOIVOD predbehli svoju dobu a ako jedno z mála zoskupení tak spravili opakovane. Až so smrťou Denisa D´Amoura sa ich história zrejme definitívne uzavrela; som však presvedčený, že čas Piggyho pomníkom prinesie aspoň toľko úcty, koľko sa dostalo Chuckovi Schuldinerovi, Quorthonovi či Dimebagovi Darrellovi.