APOCALYPTICA bola vždy iba forma, nikdy nie obsah. Kým sa kamaráti zo Sibeliovej akadémie v Helsinkách (tej istej školy, ktorá metalovému svetu darovala aj Tarju Turunen) bavili rozpisovaním partov metalových klasík medzi štyri violončelá, bolo všetko v poriadku. Akonáhle však pokornosť interpretov vystriedali nemalé ambície skladateľov, čosi sa pokazilo.

Na konci cesty načatej „Harmageddon“, prvou skladbou na druhom albume „Inquisition Symphony“, je dnes úplne iná skupina, než akou bola APOCALYPTICA pred dvanástimi rokmi. Spolupráca s frontmanmi tých komerčne najúspešnejších metalových skupín akoby sa stala zmyslom tvorby fínskych čelistov. Keď v roku 2001 APOCALYPTICA zložila „hymnu“ fiktívneho národa, ktorý SEPULTURA vytvorila na albume „Nation“, ešte to dávalo zmysel. Dnes už to zmysel dávno nedáva.

Skladateľská bezradnosť (prevažne) Eiccu Toppinena bola viditeľná už na albumoch, kde sa vlastné skladby APOCALYPTICY miešali z vždy výborne prearanžovanými a reinterpretovanými coververziami. Postupne pribúdajúce barličky (spev pribudol pred šiestimi rokmi na „Path vol. 2“, druhej verzii skladby z albumu „Cult“, bicie sa do zostavy APOCALYPTICY vkradli v roku 2003) len podčiarkli, že model „troch violončiel“ neobstojí, ak sa nenapasuje na cudzie piesne. Takisto na „Worlds Collide“ inštrumentálky pôsobia ako čistá výplň – buď skĺzajú do pseudoromantickej banality („Burn“) alebo sú vypchaté bohapustým hobľovaním na tak zboostrovaných violončelách, že ich je ťažko odlíšiť od bežnej metalovej gitary. To, aké zbytočné sú bicie Mikko Siréna, je jasné v „Last Hope“, keď si na bubenícku stoličku sadne Dave Lombardo a svojmu fínskemu kolegovi ukáže, že problém netkvie v „čo“, ale v „ako“.

APOCALYPTICA už pridlho žije z imidžu akéhosi „zjavenia“ v svete pop music, ktorý jej stále prináša dividendy v podobe puncu zdanlivej exkluzivity. Lenže ono je to skutočne už dvanásť rokov a vývoj, ktorým si Fíni prešli – akokoľvek vývoj v redakcii zvykneme oceňovať – šiel smerom k tej najpriemernejšej priemernosti. „I’m Not Jesus“, skladba o horúcej problematike cirkevných sexuálnych škandálov s Coreym Taylorom zo SLIPKNOT za mikrofónom znie ako nu-metalová skladba (aké prekvapenie!), cover nemeckej verzie „Heroes“ od Davida Bowieho v podaní Tilla Lindemanna znie trochu ako keď Daniel Landa spieva Krylove „Morituri te salutant“. Lindemannove permanentne zaťaté svaly možno nevadia fanúšikom RAMMSTEIN, no len ťažko zaberú univerzálne. „S.O.S. (Anything But Love)“, ktorú odspieva bábika Cristina Scabbia (LACUNA COIL) a záverečný gýč „Peace“ sú zase presne v intenciách tej gotiky, dnes preberajúcej rolu štýlu, ktorý dievčatá v puberte tak potrebujú. Nič v zlom, ale kým kedysi bola APOCALYPTICA zábavou akademikov, dnes klesla medzi plebs.

Pred definitívnym verdiktom sa musím vrátiť na začiatok: problém nie je v tom, že sa APOCALYPTICA predáva dobre, ale v tom, že už sedem rokov predáva síce cukrovú, ale predsalen vatu – navyše jedinej príchute. Len v minime skladieb sa nachádza čosi, čo by slovu „pop“ dodalo prívlastok „kvalitný“. Za každým zrazeným bodom v celkovom hodnotení je kúsok z toho nevyužitého potenciálu, zo stratenej značky, ktorá sa dnes rozplýva medzi hviezdnymi spevákmi, výplňovými bicími a zbytočnými efektami. Tak, ako RAMMSTEIN začínali na znepokojujúcom soundtracku k Lynchovmu „Lost Highway“ a skončili ako testosterónová kópia estetiky LAIBACH, tak isto, ako MARYLIN MANSON rozpustil provokujúce „Sweet Dreams“ v lacnej, bulvárnej preštylizovanosti, aj cesta APOCALYPTICY bola cestou najmenšieho odporu a najzaručenejšieho úspechu, uvareného podľa príliš jasných šablón.

Jediné šťastie je, že „Worlds Collide“ nie je horší album, ako predošlé dva.