Dnes je už úplne jasné, že krok, ktorý urobili Glen Benton a Steve Asheim na konci roku 2004, keď sa rozlúčili s druhou polovicou pôvodnej zostavy DEICIDE, chodiacimi reklamami na "správne" a "zdravé" posiľňovanie bratmi Hoffmanovcami, bol správny a v podstate jediný možný, ak chceli zachrániť svoju kapelu pred umeleckým a v konečnom dôsledku samozrejme aj komerčným dnom. Kým doska "Insineratehymn" z roku 2000 sa ešte dala brať ako celkom príjemné deathmetalové retro, jej dvaja nasledovníci už boli regulérnymi vstupenkami do pekla a večného zatratenia, o ktorých sa síce pekne spieva, ale prečo to zažívať na vlastnej koži, všakže. Na to sú Glen a Steve až príliš cieľavedomí a profesionálni.

Deathmetaloví Lennon a McCartney sa umne obklopili kvalitnými spoluhráčmi - či už štúdiovými majstrami, alebo pódiovými robotníkmi a logo DEICIDE má zrazu aj v roku 2008 výrazný lesk a cveng. Album "The Stench Of Redemption" spred dvoch rokov bol mohutným útokom na pozície, kam zaslúžene patrí jedna z piatich najzaujímavejších deathmetalových formácií všetkých čias - Benton a Asheim dokázali v spolupráci s gitarovými machrami Ralphom Santollom a Jackom Owenom vykúzliť materiál, o ktorom sa vcelku právom hovorilo ako o tom najlepšom, čo pod značkou DEICIDE vyšlo od čias kultovej fošne "Legion". Úspech to bol rovnako aj po komerčnej stránke, veď "The Stench Of Redemption" sa stal jedným z najpredávanejších titulov v katalógu floridskej legendy.

Nahrávanie novinky "Till Death Do Us Part" sa nieslo v znamení riadnych turbulencií. Odchody, príchody, rozchody, opätovné nástupy... Zámer s angažovaním nórskeho multiinštrumentalistu Samotha napokon nevyšiel, keďže sa majster Santolla unúval zhostiť svojich gitarových partov, aj keď už oficiálne nie je členom kapely. Spolu s ďalším navrátilcom Jackom Owenom tak mohol už druhýkrát dodať ten správny punc nahrávke kvalitne rozbehnutej smrtiacej mašiny - DEICIDE sú v roku 2008 výnimočne vyváženým konceptom rešpektujúcim svoje korene, no zároveň hľadajúcim nové, vzrušujúce podoby modernej extrémnej muziky. Na tradične zdrvujúcom podklade Asheimových bicích, Bentonovej basy a vražedného vokálu stavajú páni Owen a Santolla melodické vyhrávky a sóla utešených a najmä uchulahodiacich rozmerov.

Medzi "Začiatkom konca" a "Koncom začiatku" pripomínajú DEICIDE beh poltonového čierneho býka ulicami španielskej Pamplony. Krv v očiach, no napriek tomu presne premyslené pohyby spôsobujúce bolesť odvážlivcom, ktorí sa mu postavia do cesty. Zlomené končatiny letia vzduchom nasýteným pachom smrti. Uvážlivé zmierňovanie tempa, pomalé rozbehy skladieb, ktoré vrcholia krutou jazdou v zbesilej rýchlosti. Už druhá, titulná záležitosť je hit minimálne rozmerov pamätnej "When Satan Rules His World"; gitarové sólo v parádnej "In The Eyes Of God" vyráža dych, rovnako tak apokalyptická vyhrávka pripomínajúca IMMOLATION hneď v nasledujúcej krvavej chuťovke "Worthless Misery". Ako pamätníka, ktorý na začiatku deväťdesiatych rokov z prašivých, x-tých kópií kaziet so zatajeným dychom počúval prvé dva albumy DEICIDE, ma do kolien zrazila brutálna "Severed Ties" s Bentonovým neuveriteľným growlingom - najmä pri nej treba uznať, že Asheimove reči o tom, že nový album je niekde medzi "The Stench Of Redemption" a "Legion", majú niečo do seba. Najdlhší album v histórii DEICIDE vrcholí ich vôbec najdlhšou, viac ako šesť minút trvajúcou opulentnou hymnou "Horror In The Halls Of Stone", dokonalým manifestom progresívneho kovu smrti od kapely, ktorá síce patrí do starej školy, no rozhodne nie do starého železa.

Noví DEICIDE vás síce pri počúvaní neprinútia nechápavo otvárať ústa ako ich služobne mladší kolegovia ORIGIN či DECREPIT BIRTH, no buďte si istí, že v priebehu tých 42 minút viackrát uznanlivo kývnete hlavou, aj keď nepatríte medzi ich oddaných fanúšikov. Teším sa na odpoveď súputníkov MORBID ANGEL a zdvíham palec hore. Mocný album životaschopnej legendy!