CRIPPLED BLACK PHOENIX nevedia behať na krátke trate. Nemusia. Dvojalbum, ktorého stopáž presiahla monštrózne dve hodiny, patrí doteraz medzi to najlepšie, čo v minulom roku vyšlo. A hodinové vystúpenie vo Viedni by bez problémov znieslo raz takú dĺžku – aj tak by bolo tým najočarujúcejším koncertným zážitkom za veľmi dlhú dobu. Koho by potom prekvapilo, že sa EP tejto kapely honosí rovnakým množstvom hudby, aké zvyknú obsahovať bežné albumy...
Post-rockom proti svojej vôli
Ak Britom prischla post-rocková nálepka, mohla za to viac niekdajšia prítomnosť basgitaristu MOGWAI v ich zostave ako tvorba samotná. Skupina svoj štýl výstižne popisuje ako „end-time ballads“. A jej odlišnú ideovú príslušnosť k úplne iným scénam dokresľuje aj nedávna pocta zosnulému spevákovi blues-punkových THE GUN CLUB. K citáciám sedemdesiatkového rocku, folkových a bluesových vzorov na „The Resurrectionists / Night Raider“ sa pridali skladby umiestnené po boku Nicka Cavea či WOVEN HAND. Pričom v prípade WOVEN HAND ide dokonca aj o jeden spoločný kúsok – skutočne vynikajúci.
Nostalgická aura okolo CRIPPLED BLACK PHOENIX je však ešte väčšia. Prekvapujúca „Burning Bridges“, ktorá je bonusovou skladbou na práve prepieranom „I, Vigilante“ a pri ktorej vám zorné pole zahalia retro účesy ABBA, nie je len dobrým vtipom na adresu „obmedzených fanúšikov“, ale aj priamym odkazom na starú vojnovú komédiu „Kelly´s Heroes“. Snímok s Clintom Eastwoodom v hlavnej úlohe patrí medzi najväčšie inšpirácie skupiny. Napokon, mnohé repliky vo filme bláznivého tankistu Donalda Sutherlanda zdobili aj predošlú dosku. A aby toho nebolo málo, nové EP vzdáva hold veteránom z druhej svetovej vojny a prvému albumu klasikov JOURNEY. Pri takej miere spiatočníctva je až úctyhodné, že zverenci vydavateľstva Geoffa Barrowa z PORTISHEAD dokážu znieť stále aktuálne. Navyše elegantne. A bez kŕčovitého utápania sa v prehnanom spomínaní či napodobňovaní.
Starého psa novým kúskom nenaučíš
„I, Vigilante“ je menším časozberným dokumentom. Kým niektoré piesne z predchádzajúcej dosky boli vďaka rôznym zdržaniam až niekoľko rokov staré, novinka cielene zachytáva súčasnú formu CRIPPLED BLACK PHOENIX. Skupina okolo Justina Greavesa, bývalého člena ELECTRIC WIZARD, sa však príliš nezmenila; presne podľa kréda vlk môže zmeniť kožuch, nie však svoju povahu, ktoré obopína celú nahrávku. Minimálne prvé tri kompozície by si bez problémov našli svoje miesto aj na „The Resurrectionists / Night Raider“. A tá druhá by patrila medzi jeho najsilnejšie momenty.
Prísne vzaté, pokiaľ ide o hudobnú stránku, „I, Vigilante“ chýba vyváženosť, výraznejšia koncepcia a cinematickosť svojho predchodcu, pre ktorú sa ho oplatí počúvať celé dve hodiny – nezáleží na tom, či pozorne alebo len ako kulisu. Kým jednotlivé skladby zo spomínaného dvojalbumu ako keby ani veľmi nevyčnievali a podriaďovali sa celku, tie z „I, Vigilante“ vystupujú v momentálnej konštelácii samé za seba. A občas zakolísajú. Po navnadení úvodnou „Troublemaker“ a nadšení z naliehavej „We Forgotten Who We Are“ prichádza nie úplne presvedčivé experimentovanie so spevom v inak súcej „Fantastic Justice“ a rozvláčna „Bastogne Blues“. Posledné dva covery sú skôr ozvláštnením.
Na záver sa nedá ubrániť dojmu, že si Briti odložili to najlepšie pre chystaný dlhohrajúci(!) počin – samozrejme, s výnimkou zimomriavkovej „We Forgotten Who We Are“. Na druhej strane, kiež by aspoň takto zneli všetky dosky nahraté z rozmaru a pre dobrý pocit. Dobre strávená trištvrtehodinka v spoločnosti tej najsympatickejšej skupiny, aká sa v ostatnom čase vynorila na hudobnej scéne.