OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ako vyzerala metalová scéna prvej polovice deväťdesiatych rokov? O desať rokov neskôr môžeme kľudne povedať, že ak by mala väčšina vtedajších pamätných albumov vyjsť dnes, dostali by nemilosrdnú známku „old-school“. Práve rok 1995 dokončil akýsi zlom, skostnatených metalistov definitívne porazili pionieri metalovej alternatívy, prekvapivo s veľmi slušnou odozvou publika. Bolo to legendárne obdobie labelu Century Media, producenta Waldemara Sorychtu, štúdia Woodhouse. Existuje presný bod, jediná sekunda, ktorá symbolizuje začiatok konca doom metalu a zrod inšpiratívneho a sviežejšieho post-doomu, zároveň však revolučný prerod metalovej hudby na moderný a vyspelý štýl. Ten výnimočný moment nastal práve vtedy, keď sa drsný „old school“ riff z úvodu „Strange Machines“ rozvinie v zasnenú slohu a pripraví „background“ pre Anneke van Giersbergen, prvú osobnosť a skutočnú speváčku medzi dovtedy utláčanými a nevýraznými porcelánovými bábikami z ostatných doom metalových kapiel.
„Mandylion“ je skutočne vzácnym skĺbením výnimočných talentov. Dovtedy utiahnutej partičke holandských študentov akoby práve Sorychta otvoril oči. Nielen pre THE GATHERING, ale aj pre vlny kapiel po nich, objavil čaro jednoduchých kompozícií, na ktoré potom ako na čisté plátno vytváral maľby nápaditých aranží a alchymistického miešania tých správnych zvukov. To je studňa, z ktorej partia z holandského Nijmegenu čerpá dodnes. Spoločná schéma všetkých ich albumov, ktoré sú napriek tomu tak odlišné jeden od druhého, je toho najlepším dôkazom. Skladby na „Mandylion“ sú rovnocenné, oceniť však treba dramaturgiu, ktorá nedovolí poslucháčovi poľaviť v pozornosti. Ak sa tak aj počas „Fear The Sea“ stane, v zápätí prichádza titulný etno zážitok „Mandylion“, pôvodne súčasť štýlovo podobného bočného projektu Franka a Reného, DEEP TRIEST. Poloinštrumentálna „Sand And Mercury“ je desaťminútový aranžérsky vrchol albumu, príbeh zvukových vĺn, zakončený dychberúcou Anneke a archívnym hovoreným slovom J. R. R. Tolkiena. Finálna „In Motion #2“ je spojením rockovejšej prvej polovice albumu s tou atmosférickou a epickou. Napriek nenápadnému umiestneniu je táto skladba stále súčasťou koncertného programu THE GATHERING. Kto si niekedy na sebe naživo vyskúšal orgazmické účinky záveru štvrtej minúty skladby, musí pochopiť prečo.
V kontexte vtedajšej scény je „Mandylion“ nepochybne vizionársky čin. Jednak však v porovnaní s neskoršími počinmi THE GATHERING znie zdravou naivitou, dravou úprimnosťou a mladíctvom; nech už sa sústredíte na živelne zvlnený hlas Anneke, zvukovú banku klávesov Franka Boeijena, alebo bicie Hansa Ruttena, využívajúce zatiaľ iba jeden druh paličiek a striktne rockový drive (ak v súčasnosti zavítate na koncert THE GATHERING a súčasťou Hansovej zostavy bude dvojšlapka, znamená to, že na koncerte odznie „Eléanor“). Na „Mandylion“ sa podieľal ešte pôvodný gitarista Jelmer Wiersma, pri sústredení sa na gitary si však človek ľahko uvedomí, prečo prechod na jednogitarovú zostavu po jeho odchode prebehol tak ľahko.
Ak sa spýtate Hansa Ruttena, ktorý svoj album má najradšej, jeho odpoveď bude „Mandylion“. Desať rokov je dlhá doba na to, aby sa ľudia zmenili. Z holandských študentov sa stali skúsení profesionálni hudobníci, z energickej Anneke manželka a mamička malého Finna (jej muž je mimochodom Rob Snijders, bývalý bubeník CELESTIAL SEASON, o ktorých je v rámci nášho seriálu „Podzimné listí“ tiež reč). Nadčasovosť tohto výnimočného albumu je však zmeraná celými tými desiatimi rokmi, počas ktorých nestihol zapadnúť prachom. Akokoľvek kontrastne môže znieť popri poslednej oficiálnej radovke „Souvenirs“, jedná sa o jeden z kľúčových albumov deväťdesiatych rokov.
Nadčasovosť tohto výnimočného albumu je zmeraná desiatimi rokmi, počas ktorých nestihol zapadnúť prachom. Akokoľvek kontrastne môže znieť popri poslednej oficiálnej radovke „Souvenirs“, jedná sa o jeden z kľúčových albumov deväťdesiatych rokov.
Anneke van Giersbergen
- spev
René Rutten
- gitara, flauta
Jelmer Wiersma
- gitara
Frank Boeijen
- klávesy
Hugo Prinsen Geerligs
- basa
Hans Rutten
- bicie, zvony, tamburína
1. Strange Machines
2. Eléanor
3. In Motion #1
4. Leaves
5. Fear The Sea
6. Mandylion
7. Sand & Mercury
8. In Motion #2
Afterwords (2013)
Disclosure (2012)
City From Above (EP) (2009)
The West Pole (2009)
A Noise Severe (2007)
Home (2006)
A Sound Relief (DVD) (2005)
Accessories - Rarities & B-sides (2005)
The Musical History Tour (2005)
Sleepy Buildings (live) (2004)
Souvenirs (2003)
In Motion (DVD) (2002)
Black Light District (MCD) (2002)
Downfall: The Early Years (2001)
if_then_else (2000)
Superheat (live) (1999)
How To Measure A Planet? (1998)
Nighttime Birds (1997)
Mandylion (1995)
Almost A Dance (1993)
Always (1992)
Moonlight Archer (demo) (1991)
An Imaginary Symphony (demo) (1990)
Datum vydání: Úterý, 22. srpna 1995
Vydavatel: Century Media
Stopáž: 52:40
Produkce: Siggi Bemm, Waldemar Sorychta, The Gathering
Studio: Woodhouse
K "Mandylion" jsem se dostal asi až čtyři roky po jeho vydání a i s přihlédnutím k nadšení, které deska ve své době vyvolala, se jí mojí počáteční nedůvěru podařilo ihned rozmetat. Dnes už při jejím poslechu cítím lehký závan naivity a mladického nadšení, avšak když si uvědomím, že podařila nastartovat další vývoj kapely směrem k dnešnímu zvukomalebnému hračičkovství a náladotvorné téměř až dokonalosti, nelze jinak, než této krásné archiválii vzdát oprávněný hold.
Bola to veru pred desiatimi rokmi veľká vec. Album "Mandylion" s anjelikom Anneke za mikrofónom spôsobil doslova explóziu zaslúženého záujmu o túto kapelu. Ani ja sa netajím obdivom k tvorbe mladých Holanďanov z toho obdobia. Nasledujúci počin "Nightime Birds" považujem za ešte zaujímavejší, o to viac ma mrzí postupné vysychanie zdanlivo nevyčerpateľných zásob skvelých nápadov a dnešné uviaznutie tejto kedysi ladnej metalovej plachetnice v trip-rockovej plytčine.
Kapelu už v dnešnej dobe vôbec nesledujem, ale tento „debut“ (prvý album s Anneke) si hocikedy pustím a s radosťou sa započúvam do tohto veľdiela. Nahrávka, ktorá ma dušu a dokáže potešiť, hoci po hudobnej stránke nejde o žiaden unikát. Sila tohto albumu je v pocitoch a atmosfére. Hovoriť o THE GATHERING ako o doome, alebo post-doome? Nebudem sa naťahovať o pojmoch a dojmoch, je mi to jedno a ani jedna škatuľka mi na to nesedí. Tento album ma dostal aj v roku svojho vzniku a dostane ma vždy, kedykoľvek si ho pustím. To, že pri počúvaní tohto albumu mám pocit, že vyšiel včera a nie pred desiatimi rokmi svedčí o nadčasovosti a nesmrteľnosti dobrej muziky, produkovanej v roku 1995 kapelou THE GATHERING.
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.