OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
CRIPPLED BLACK PHOENIX nevedia behať na krátke trate. Nemusia. Dvojalbum, ktorého stopáž presiahla monštrózne dve hodiny, patrí doteraz medzi to najlepšie, čo v minulom roku vyšlo. A hodinové vystúpenie vo Viedni by bez problémov znieslo raz takú dĺžku – aj tak by bolo tým najočarujúcejším koncertným zážitkom za veľmi dlhú dobu. Koho by potom prekvapilo, že sa EP tejto kapely honosí rovnakým množstvom hudby, aké zvyknú obsahovať bežné albumy...
Post-rockom proti svojej vôli
Ak Britom prischla post-rocková nálepka, mohla za to viac niekdajšia prítomnosť basgitaristu MOGWAI v ich zostave ako tvorba samotná. Skupina svoj štýl výstižne popisuje ako „end-time ballads“. A jej odlišnú ideovú príslušnosť k úplne iným scénam dokresľuje aj nedávna pocta zosnulému spevákovi blues-punkových THE GUN CLUB. K citáciám sedemdesiatkového rocku, folkových a bluesových vzorov na „The Resurrectionists / Night Raider“ sa pridali skladby umiestnené po boku Nicka Cavea či WOVEN HAND. Pričom v prípade WOVEN HAND ide dokonca aj o jeden spoločný kúsok – skutočne vynikajúci.
Nostalgická aura okolo CRIPPLED BLACK PHOENIX je však ešte väčšia. Prekvapujúca „Burning Bridges“, ktorá je bonusovou skladbou na práve prepieranom „I, Vigilante“ a pri ktorej vám zorné pole zahalia retro účesy ABBA, nie je len dobrým vtipom na adresu „obmedzených fanúšikov“, ale aj priamym odkazom na starú vojnovú komédiu „Kelly´s Heroes“. Snímok s Clintom Eastwoodom v hlavnej úlohe patrí medzi najväčšie inšpirácie skupiny. Napokon, mnohé repliky vo filme bláznivého tankistu Donalda Sutherlanda zdobili aj predošlú dosku. A aby toho nebolo málo, nové EP vzdáva hold veteránom z druhej svetovej vojny a prvému albumu klasikov JOURNEY. Pri takej miere spiatočníctva je až úctyhodné, že zverenci vydavateľstva Geoffa Barrowa z PORTISHEAD dokážu znieť stále aktuálne. Navyše elegantne. A bez kŕčovitého utápania sa v prehnanom spomínaní či napodobňovaní.
Starého psa novým kúskom nenaučíš
„I, Vigilante“ je menším časozberným dokumentom. Kým niektoré piesne z predchádzajúcej dosky boli vďaka rôznym zdržaniam až niekoľko rokov staré, novinka cielene zachytáva súčasnú formu CRIPPLED BLACK PHOENIX. Skupina okolo Justina Greavesa, bývalého člena ELECTRIC WIZARD, sa však príliš nezmenila; presne podľa kréda vlk môže zmeniť kožuch, nie však svoju povahu, ktoré obopína celú nahrávku. Minimálne prvé tri kompozície by si bez problémov našli svoje miesto aj na „The Resurrectionists / Night Raider“. A tá druhá by patrila medzi jeho najsilnejšie momenty.
Prísne vzaté, pokiaľ ide o hudobnú stránku, „I, Vigilante“ chýba vyváženosť, výraznejšia koncepcia a cinematickosť svojho predchodcu, pre ktorú sa ho oplatí počúvať celé dve hodiny – nezáleží na tom, či pozorne alebo len ako kulisu. Kým jednotlivé skladby zo spomínaného dvojalbumu ako keby ani veľmi nevyčnievali a podriaďovali sa celku, tie z „I, Vigilante“ vystupujú v momentálnej konštelácii samé za seba. A občas zakolísajú. Po navnadení úvodnou „Troublemaker“ a nadšení z naliehavej „We Forgotten Who We Are“ prichádza nie úplne presvedčivé experimentovanie so spevom v inak súcej „Fantastic Justice“ a rozvláčna „Bastogne Blues“. Posledné dva covery sú skôr ozvláštnením.
Na záver sa nedá ubrániť dojmu, že si Briti odložili to najlepšie pre chystaný dlhohrajúci(!) počin – samozrejme, s výnimkou zimomriavkovej „We Forgotten Who We Are“. Na druhej strane, kiež by aspoň takto zneli všetky dosky nahraté z rozmaru a pre dobrý pocit. Dobre strávená trištvrtehodinka v spoločnosti tej najsympatickejšej skupiny, aká sa v ostatnom čase vynorila na hudobnej scéne.
Starého psa novým kúskom nenaučíš. Opäť súčasne znejúca nostalgia, inšpirácia sedemdesiatkovým rockom, folkovými a bluesovými vzormi. Tentokrát síce nie vynikajúca, ale zato určite veľmi príjemná nahrávka ako predpríprava na dlhohrajúci(!) počin.
7 / 10
Justin Greaves
- bicie, gitara, perkusie
Joe Volk
- spev
Karl Demata
- gitara
Chris Heilmann
- basgitara
Daisy Chapman
- piano, klávesy
Charlotte Nichols
- violončelo
Merijn Royaards
- bicie
+ hostia
Danny Ashberry
- hammond
Liz Purnell
- trombón
Mark Ophidian
- sample
a ďalší
1. Troublemaker
2. We Forgotten Who We Are
3. Fantastic Justice
4. Bastogne Blues
5. Of A Lifetime (JOURNEY Cover)
6. Burning Bridges (THE MIKE CURB CONGREGATION Cover)
Ellengaest (2020)
Great Escape (2018)
Destroy Freak Valley (Live) (2017)
Bronze (2016)
White Light Generator (2014)
Poznan 2011 A.D. (live) (2012)
No Sadness Or Farewell (EP) (2012)
(Mankind) The Crafty Ape (2012)
I, Vigilante (EP) (2010)
The Resurrectionists / Nightraider (2009)
200 Tons Of Bad Luck (2009)
A Love Of Shared Disasters (2006)
Vydáno: 2010
Vydavatel: Invada/Cargo
Stopáž: 48:31
Produkce: Stuart Matthews + Justin Greaves
Studio: SOA Studio
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.