Niklas Kvarforth je presne tá osoba, s ktorou by ste nechceli mať kapelu. Našťastie pri počúvaní albumov od jeho „doprovodnej“ skupiny SHINING sa s ním nemusím stretnúť zoči-voči. Túto poznámku som si nemohol odpustiť: stále mi totiž nejde do hlavy, ako môže človek režúci sa na pódiu, pohŕdajúci fanúšikmi i spoluhráčmi a smerujúci do hrobu rýchlosťou blesku tvoriť takú dobrú hudbu.

Do novinky „VII: Född Förlorare“ (v preklade „Rodený chudák“) sa vkladali nemalé nádeje, špeciálne po predošlej „Šestke“, na ktorej Švédi priam siahli na dokonalosť. Aktuálny siedmy diel seriálu o Kvarforthovom pokuse o samovraždu pokračuje v ceste nastolenej na predchádzajúcich albumoch a po prvom vypočutí má poslucháč pocit, že ho už nič neprekvapí. Lenže... Oproti minulosti pribudlo melodických vokálov, klavíra, akustických gitár a atmosferickejších zákrut, ktoré si všimnete až pri opatrnom prechádzaní. Na druhú stranu, "Född Förlorare" nedosahuje chlad "IV - The Eerie Cold", nie je taký vyčerpávajúci ako prechádzka nočným "Halmstadom" a ani taký intenzívny ako "VI / Klagopsamler".

„Förtvivlan, Min Arvedel“ štartuje album absolútne typickými akordami, blackovými kaskádami a charakteristickou akustickou medzihrou. Hneď na úvod nám však Niklas ukazuje, že okrem blackového škrekotu čím ďalej, tým lepšie zvláda aj čistý vokál. Ten by sa s prižmúrenými očami dal prirovnať ku Mikaelovi Åkerfeldtovi z OPETH.

Album má svoje vrcholy i momenty tápania, ktoré sa síce objavujú hojnejšie ako pred pár rokmi, no na ploche 40 minút nestihnú prevažovať. Po ortodoxnejšom začiatku prídu na rad experimenty a momenty, v ktorých SHINING znejú viac ako DEEP PURPLE než black metalová kapela. Tým je napríklad hammondový záver albumu, alebo skoro až popovým refrénom opatrená „Tillsammans Är Vi Allt“. Najväčším a najpríjemnejším prekvapením je folková „I Nattens Timma“. Cover od skupiny LANDBERK sa zaobíde len s klavírom, melotronom, akustickou gitarou a spevom. Kto by to bol na toho Niklasa povedal?

„VII: Född Förlorare“ je dobrý album, ktorému treba dať obligátny „čas“, aby „odhalil svoje skryté krásy“. Toľko trefného recenzentského klíšé. Už nám ostáva len dúfať, že sa Niklas Kvarforth naozaj niekde nezabije.